Páchatelia vrážd sú vrahmi. Páchatelia priestupkov sú násilníci. Vinníkmi krádeží sú zlodeji. Je to otrepané. Niekedy sa však čiary rozmazávajú a človek spadne do bažinatého terénu obviňovania obetí.
Miera viny je, samozrejme, rôzna. Obviňovanie obetí má mnoho rozmerov a odtieňov. Sú takí, ktorí všetku zodpovednosť za to, čo sa stalo, kladú na obeť a takí, ktorí pripisujú len minimálnu časť viny. Sú takí, ktorí si myslia, že obeť mohla konať iným spôsobom, aby sa vyhla útoku, ako keby mala krištáľovú guľu na predpovedanie toho, čo sa stane.
Samozrejme, nie vždy je možné explicitne obviňovať obeť silnými tvrdeniami o jej zodpovednosti za fakty, pretože spoločnosť má tendenciu takéto postoje odsudzovať. V týchto prípadoch sa ľudia uchyľujú k jemnejším stratégiám obviňovania, ako uvádza štúdia vykonaná na Brock University, pripisovanie činu správaniu, ktoré môžu obete ovládať. Potom sú tu tí, ktorí obeti vyčítajú jeho údajnú „nerozvážnosť“ a tí, ktorí mu vyčítajú jeho naivitu.
Prečo obviňujeme obete namiesto toho, aby sme ich podporovali?
Tendencia obviňovať obeť pochádza z viera v spravodlivý svet. V skutočnosti sa ukázalo, že viera v spravodlivý svet nás môže urobiť necitlivejšími voči utrpeniu iných.
Napriek tomu, že spravodlivosť neexistuje vo svete zvierat ani v prírode, veríme, že svet a to, čo sa nám deje, sa riadia určitými zákonmi univerzálnej spravodlivosti. Všetci máme podvedomú predstavu, že ľudia si zaslúžia to, čo sa im stane, dobré aj zlé. Myslenie, že sa dobrým ľuďom dejú hrozné veci, spochybňuje túto vieru a spôsobuje nám veľké nepohodlie.
Aby sme sa vyhli kognitívnej disonancii, radšej hľadáme alternatívne vysvetlenie, logický význam toho, čo sa stalo, najlepšie také, ktoré je upokojujúce a zodpovedá nášmu pohľadu na tento spravodlivý svet. Radšej si nemyslíme, že niektoré veci sa dejú náhodou a hľadáme dôvod, ktorý uspokojí naše presvedčenie, že zlé veci sú v istom zmysle akýmsi trestom.
Ak sme si mysleli, že svet je chaotické a nespravodlivé miesto, mali by sme pripustiť možnosť, že obeťou tragédie sa môže stať ktokoľvek. Naši rodičia, naše deti, náš partner alebo my sami. Viera v univerzálnu spravodlivosť živí iluzórny pocit bezpečia. Pomáha nám myslieť si, že sa nám tieto strašné veci nestanú, pretože vieme prijať vhodné opatrenia, sme múdrejší alebo opatrnejší.
Napríklad si môžeme myslieť: „keby nevytiahla peňaženku, nevytrhli by jej ju z rúk“, „keby zvolila bezpečnejšiu cestu, nenapadli by ju“ alebo "Keby si nainštaloval alarm, neukradli by mu dom."
Obviňovanie obete nás robí bezpečnejšími, pretože veríme, že máme situáciu pod kontrolou. Vyjadruje presvedčenie, že ak nebudeme konať rovnako alebo nie sme rovnakí ako táto osoba, nestane sa nám to isté. To je dôvod, prečo máme tendenciu si myslieť, že zodpovednosť nesie osoba, ktorá utrpela útok.
Nakoniec sa to všetko zvrhne na myšlienku, že ak urobíme „správnu vec“, budeme v bezpečí. Preto, keď obviňujeme obeť, to, čo v skutočnosti robíme, je hľadanie bezpečia vo svete, ktorý podvedome vnímame ako príliš chaotický, nepriateľský alebo nespravodlivý.
Bolesť spôsobená reviktimizáciou
A najhoršie na tom je, že čím brutálnejší čin, tým väčšia tendencia obviňovať obeť, pretože máme väčšiu potrebu hľadať odpovede a cítiť sa bezpečne. V skutočnosti štúdia vykonaná na Univerzita Franklina Pierceho odhalili, že pocity bezmocnosti u žien majú tendenciu zvyšovať fenomén obviňovania obetí sexuálneho násilia.
Bez toho, aby sme si to uvedomovali, tieto myšlienky obviňovania, najmä ak sú zdieľané verejne, sú ďalším spôsobom, ako priviesť obeť na zodpovednosť. Preto sa stávajú druhým aktom násilia.
Spochybňovanie trestného činu alebo rozsahu ujmy je totiž často prekážkou uzdravenia. Spoločnosť, ktorá obviňuje osobu, ktorá utrpela opakovane, ich reviktimizuje, čím je pre nich ťažšie prekonať traumatickú situáciu.
Táto opätovná viktimizácia tiež bráni tisíckam ľudí nahlásiť zneužívanie, ktoré zažili, alebo sa dokonca odvážiť povedať to svojim najbližším, pretože nevedia, či nájdu podporu a emocionálne potvrdenie, ktoré potrebujú. Mnoho ľudí si preto v tichosti vytrpí svoje psychická trauma.
Keď je obeť obviňovaná, znehodnocujú sa nielen jej emócie, ale aj skúsenosti, a to práve v momente najväčšej zraniteľnosti, keď potrebuje najväčšiu podporu. Zameranie sa na obeť nielenže presúva vinu preč z násilníka, ale môže dokonca spôsobiť, že obeť začne o sebe pochybovať a domnievať sa, že to bola ich chyba. Neúmyselne tak môžeme skončiť ospravedlňovaním neospravedlniteľného.
Avšak najstrašnejšia vec, ktorá sa môže stať niekomu, kto bol napadnutý, je cítiť sa súdený, kritizovaný, obviňovaný a znehodnotený. To je dôvod, prečo my všetci, okrem nikoho, musíme spochybniť svoje motívy a venovať viac pozornosti našim slovám, aby sme sa uistili, že nevytvárame viac bolesti a namiesto toho sa stávame bezpečným prístavom, ktorý obete potrebujú.
Zdroje:
Hafer, CL a kol. Al. (2019) Experimentálne dôkazy o jemnom obviňovaní obetí pri absencii explicitnej viny. PLoS One; 14 (12): e0227229.
Gravelin, C. et. Al.(2017) Vplyv moci a bezmocnosti na obviňovanie obete sexuálneho napadnutia. Skupinové procesy a medziskupinové vzťahy; 22 (1): 10.1177.
Vstup Obviňovanie obete, druhý akt násilia sa publicó primero sk Kútik psychológie.
