12. apríla 1961, dátum, ktorý sa v dejinách ľudstva stane epochálnym. Od toho dňa už nebude nič také, pretože známy svet už nebude taký, ako bol predtým.
V tisícročnej histórii človeka sú postavy, ktoré značka v ohni, dáva mu nový význam a orientuje ho v smere, kde nie, dovtedy, vedel si predstaviť, že môže ísť. Existujú postavy, ktoré svojou odvahou otvorili cesty, ktoré to vedú všetko, dovtedy, považovali za nepriechodné. Na hypotetickom pódiu je v rámci tisícročnej histórie človeka vyhradené miesto výhradne pre neho. Jeho meno je Jurij Gagarin.
Jurij Gagarin začal svoje menovanie s históriou presne 12. apríla 1961 vo svojej kozmickej lodi s názvom Vostok 1. Z Moskvy začala ľudská rasa smerom do vesmíru, k prekonávaniu pozemských a ľudských hraníc. Bola to túžba preukázať, že inteligencia človeka nemá žiadne limity, pretože vesmír nemá žiadne limity. Jurij Gagarin bol vo vnútri tej kozmickej lode, ktorá bola pri odlete vypľul oheň dosiahnuť nebo, do nekonečna a ďalej.
Svet sa rozdelil na dva
V roku 1961 sa svet rozdelil na dve časti. Dva proti sebe stojace bloky, ozbrojení proti sebe. Sovietsky zväz a USA sa navzájom vyzývali v šialenej a nepretržitej rase, ktorej cieľom bolo ovládnuť svet. Dobytie vesmíru by bolo sondou, čo sa týka imidžu, sovietskej propagandy. Jurij Gagarin bol iba malým kolesom v rámci tohto šialeného mechanizmu. Dôležitý bol konečný výsledok, trpezlivosť, ak sa niekto stal obeťou tohto experimentu. Po chvíli by namiesto neho pre nový pokus nastúpil niekto iný.
Bol si toho vedomý? Nie je známe. Isté je, že Gagarin sa chcel stať večným. Aby sa stal večným, musel vstúpiť do Večnosti svojimi prednými dverami. Vyzývať ju. Sekajúc to svojou loďou. Vedel, že ak veci nepôjdu tak, ako dúfali, bude mať stále miesto v histórii ľudstva. Bolo by to však oveľa menšie miesto, vyhradené pre porazených, odvážnych, odvážnych, ale stále porazených. To si tiež plne uvedomoval, keď sa vydal pešo, aby sa pripravil na nástup jeho kozmická loď. Vedel, že sa to môže zmeniť na jeho posledný výlet. To nebo, ktoré zo zeme vždy obdivoval, sa mohlo stať jeho hrobom. Ale on aj tak odišiel.
Nadčasová ikona
Ak ho po šesťdesiatich rokoch oslavujeme ako ikonu, je to preto, lebo jeho život bol ikonický. aveva iba dvadsaťsedem rokov keď nám povedal, že Zem, videná zhora, bola celá modrá. Jeho Zem ležala, menšia ako golfová loptička. Predstavujeme si ho s tvárou opretou o priezor, aby uvažoval nekonečná večnosť. V tých chvíľach prídu na rad aj fantázie dieťaťa Jurija, ktorý uvažoval o hviezdach vo svojej spálni a možno si ich predstavoval ako pehy na oblohe.
Mal iba tridsať štyri keď zahynul pri leteckej katastrofe. Dotkla sa ho akási tragická odveta. On, prvý človek, ktorý vo svojej kozmickej lodi preletel za pozemné hranice, zomrel po a malicherný letecká nehoda, počas cvičného letu. Vďaka nemu, jeho odvahe, jeho túžbe nekonečný napadnúťInfinito, zo sci-fi sa stala veda. Aj pre toto, pre ten jeho výlet nezabudnuteľný, ktorá trvala menej ako dve hodiny, Jurij Gagarin je nezabudnuteľný.
